Sleduj návody s komentářem. Upload obrázků Upload souborů War3Zone.eu Webmail Podpoř náš web a vyber si výhodu




Sponzor VPS:






      

Serialbook - upozornění na nové epizody oblíbených seriálů

Hry a herní servery NARUTO Příběh

Moderátor: Herní poradce

Život skoro normálneho dievčaťa

Příspěvekodandyilmaz » sob 03. dub 2010 10:40:24

Život skoro normálneho dievčaťa
1. časť
Nemohla som zaspať, len tak som si ležala na posteli a uvažovala nad tím čo budem cez prázdniny robiť. Ubíjala ma horúčava, veď už bol koniec júna, odhrnula som si paplón, ale nepomohlo mi to, tak som sa rozhodla , že si pôjdem zobrať pohár studenej vody. Keď som si pohár s vodou už niesla napadlo mi, že si vodu môžem vypiť už teraz. Zastala som pod veľkým oknom z ktorého som mala perfektní výhľad von. Podišla som bližšie až medzi mnou a oknom ostalo asi iba pol metra. Zrazu som to začula, začula som ako vŕzga hojdačka. Premohol ma strach. Zahľadela som sa na miesto kde mala stáť a uvidela som tam dvoch bozkávajúcich sa ľudí. Chlap sa pomaly otočil a zadíval sa na miesto kde som stála a od zreničky po okraj dúhovky samu prehnal záblesk svetla. " Videl ma!" pomyslela som si a môj strach sa ešte zväčšil. Ani neviem ako rýchlo prešiel od hojdačky k oknu. Viem iba to, že išiel po štyroch potom si kľakol dlane prilepil na sklo a pozeral sa na mňa. Chvíľku mu oči svietili na žlto, potom zareval pozrel sa na vchod postavil sa na nohy a odkráčal smerom k dverám. Presunula som svoj pohľad na vchodové dvere a čakala som. Nečakala som moc dlho a počula som silný náraz do dverí ktoré sa rozleteli na kúsky a kroky niekoho nevítaného vchádzať dnu. Celú dobu som sa ani nepohla až sa nepočíta, že som sa triasla. Chcela som vykríknuť, ale nemohla som, chcela som ujsť, ale nemala som kadiaľ. Otvoril dvere na chodbu a pomaly vošiel dnu stále sa na mňa dívajúc. Srdce mi búchalo ako o život. Pohár čo som držala v ruke mi padol na zem a tam sa rozbil na tisíce kúskov. Pristúpil bližšie zareval a ukázal pritom celé svoje ostré tesáky. "Čo sa teraz asi stane?" zas pristúpil bližšie a už bol iba asi meter odo mňa. "Čo teraz asi spraví?" natiahol ruku na ktorej som si všimla dlhé ostré drápi. "Toto nemôže byť človek!" chytil ma za krk a zarazil do mňa svoje ostré drápi. Škrtil ma. Teplá krv mi stekala po krku. Usmieval sa a v očiach mal čudné svetlo, radoval sa. Radoval sa, že ma zabije. Vzchopila som sa a celou silou som ho kopla do nohy. V tej chvíli ma pustil a ja som sa konečne mohla nadýchnuť. Vzduch bol teraz pre mňa niečím výnimočným. Spamätal sa a znova ma začal škrtiť. Ešte silnejšie než predtým. " Lúčim sa zo životom..... Nie teraz to ešte nesmiem vzdať.!" Zadívala som sa na mesačný svit a hneď nato som začula ženský výkrik. Už mi dochádzal vzduch, keď ma zrazu pustil a ja som spadla na zem. Zakričal- Arin, to nie!- Utekal k oknu. Nadýchla som sa a pozrela som sa čo sa deje. Chlap stál asi dva metre od okna a mumlal si- Toto mi zaplatíš!- "Kto mu čo zaplatí?" Stál tam a na niekoho sa pozeral " Toto je asi moja jediná šanca na útek!" mala som zvláštny pocit, neznámi príval energie a sily, cítila som sa zvláštne. Prásk, ďalší čudný pocit ako keby mi niečo narástlo na hlave tak rýchlo až som to pocítila. Poobzerala som sa, že čo sa vlastne deje. Chlap sa na mňa pozrel a už zase išiel ku mne. Tresk, rozbilo sa okno a on sa otočil aby, zistil čo sa stalo. Okno rozbil chlapec, ktorí cezeň skočil. Nevidela som mu do tváre. Držal v ruke meč. Letel mu priamo na krk odrazil sa od neho a keď padal rozpolil ho na dvoje. No, ešte predtým než to spravil chlap stihol vykríknuť -Prečo práve teraz? -Chlapec to spravil s takou ľahkosťou až sa zdalo, že lietal. Potom podišiel do svitu mesiaca a ja som si ho konečne mohla prezrieť. Vyzeral takto: Mal dlhé rozpustené dlhé vlasy z ktorých mu niečo trčalo " Uši!" Mal slabo modré oči a tiež biely chvost a ostré drápi. Stál pod mesačným svitom s mečom prehodením cez rameno s úsmevom na tvári. Podišiel bližšie až bol medzi nami len kúsok. Stále sa na mňa usmievajúc povedal- Nie je ti nič? Už sa nemusíš báť. - S odpoveďou som si dala načas. Slabým hláskom som mu odpovedala- Až na rany na krku nie som zranená.- Pozrel sa mi na rany a opýtal sa ma- Kde nájdem obväz?- Odpovedala som mu - V kuchyni v tretej skrinke od dverí na hornej poličke vzadu.- A ukázala som na jedny z mnoho dvier. Nebola som si istá, že či mu mám veriť, no iné mi nezostávalo. Chvíľu mu trvalo kým sa vrátil. " Určite si prezeral kuchyňu!
2. časť
Keď prišiel obviazal mi ešte krvácajúcu ranu, prešiel mi prstami po vlasoch a hneď nato sa usmial. Potom mi chytil niečo čo som mala na hlave, no nevedela som čo a odkráčal k oknu, skočil, ako nejaký zajac a už ho nebolo. " To bol, ale skok!" Pozviechala som sa a išla som si ľahnúť. Bola som príliš unavená, aby som hneď začala upratovať. Pri každom kroku som cítila tupú bolesť. Keď som konečne prišla hore všimla svoj odraz v zrkadle. Vyzerala som inak, mala som dlhé biele vlasy a biele uši ako ten chlapec a tiež drápi a chvost. " Čo to má znamenať?" Už si radšej pôjdem ľahnúť, som už vážne unavená. Vošla som do svojej izby a hodila som sa na posteľ. Hneď som zaspala. A všetok strach a bolesť odplávali ako loďka na rieke.

Ráno

Ráno nezostalo po mojich bielych vlasoch či drápoch alebo chvoste ani pamiatky. Na obväze boli škvrny od krvi, tak som sa rozhodla , že si ho pôjdem vymeniť. Po schodoch sa mi už kráčalo dobre, necítila som žiadnu bolesť. " Ale čo to, ako to, že dole je všetko upratané a okno ma už nové sklo?" Bola moja úvaha keď som schádzala dole zo schodov. Až na obväz a odkaz nezostalo po mojom dobrodružstve ani stopí. " Predtým než si vzkaz prečítam pôjdem si vymeniť obväz." Zobrala som nový obväz a zamierila som do kúpelky. Odviazala som starý obväz a už si chcela dať nový, keď som si všimla, že už žiadne rany nemám. " Čudné, naozaj čudné, ale aspoň už nebudem mať bolesti, keď pôjdem po schodoch. "Išla som na chodbu a prečítala som si vzkaz. Stálo na ňom:



Ahoj!



upratal som ti dom, aby si sa o to nemusela starať ty.



Tajomný záchranca



PS: Ešte sa stretneme. Možno aj dnes večer.



Do skorého videnia
3. časť
"Tak čo budem dneska robiť, pôjdem na nakupovať!" utekala som po schodoch rýchlo dole, potom som sa kĺzala po nasej extra klzkej dlážke. Keď som narazila na koberec div, že som nespadla. Rýchlo som sa obula a vybehla som von, "Konečne som s tadiaľ vonku! dočkať niečo počujem znie to ako........ keby sa otvára okno! Rýchlo preč!" -Slečna, slečna nemali by ste opúšťať dom bez doprovodu už aj sa vraďte! Lebo.......- Viac som z reči našej slúžky nepočula, lebo som rýchlo bežala preč. "Museli ma tu rodičia nechať s tou starou otravnou slúžkou? Akurát s ňou? Čo som komu urobila? Aspoň, že na noc odchádza preč, aspoň niečo." Taký čudný pocit, niekto ma sleduje! Otočila som sa, no nikto tam nebol. Tak som išla ďalej. "Aj ta si stále myslím, že ma niekto sleduje!" Zastala som na prechode, kde som mala zasa pocit , že ma niekto sleduje, zas som sa otočila, no teraz som ho videla bol tam. Stal tam a díval sa na mňa! Otočil sa, jakmile zaregistroval môj pohľad. Bolo mi to ešte podozrivejšie. "Vždy keď sa na teba niekto pozerá a potom sa rýchlo obzrie.......Takže to znamená.....Že ma špehoval" Akurát zasvietila zelena a ja som mohla prejsť na druhu stranu, neponáhľala som sa bola som až moc zvedavá, že či ma sleduje. "Sledoval ma! Tak predsa je to pravda!" "Dočkať kde za mnou tak nepôjde...... áááá už viem do obchodu s oblečením pre baby! Haha." išla som do obchodu, potom hore po schodoch, doľava a bola som tam. "To nie išiel za mnou. No to nevadí ja sa ho aj tak nejako zbavím! Ale teraz keď už som tu idem si niečo kúpiť! Čo by som to bola za dievča keby som si niečo nekúpila keď ma niekto sleduje nech si ma sleduje čo ma do toho, aj tak je to určite otcov alebo mamin fanúšik určite chce podpis. Ach, mať slávnych rodičov je niekedy otrava!" Vyberala som si keď v tom mi napadlo, že som úplne zabudla. Rozhliadla som sa a uvidela som ho vyberal oblečenie pre asi 16- ročne baby, rada by som vedieť prečo. - Prečo koho vyberáš oblečenie ?- Opýtala som sa automaticky. Bolo mi čudne, tu vyberá oblečenie, ale je možne, že to bola iba zámienka, aby ma mohol špehovať.

- Pre sestru.-

- A ako sa vola?-

- (Rozmýšľa) Vola sa ....... Monika.-

- To ti ale trvalo, nie si dobrý brat.-

Po našom rozhovore som sa zasa pustila do prezerania regálov. Našla som úžasne šaty a jak som videla aj on už si vybral. Tak sme vlastne odchádzali spolu. Už som musela isť domov nestala som o to aby Elizabeth (moja slúžka) volala rodičom. Ta bi len vyvolala zmätok! Musela by som to vysvetľovať rodičom a ty by mi zjednali dvoch bodygardov ktorý by zo mňa nespustili oči ani na sekundu. Viem to už som to zažila, minuli rok cez prázdniny bol to horor. Už to nikdy nechcem zažiť. Vyšla som z obchodu zas ma špehoval. Zastala som. Aj on zastal. -Viem, že ma sleduješ, máš dve možnosti buď pôjdeš normálne so mnou alebo, ma už nešpehuj!- Prišiel ku mne a išli sme, cestou sa o ničom nerozprávali. Na jednej križovatke zastal.

- Tak už sa musíme rozlúčiť.- Pozrela som sa na neho a odpovedala som

-Tak za tedy čau..-

-čau.-

Išla som ďalej no v tom som si spomenula, že mi na tom niečo nesedí. Obzrela som sa a uvidela som kríček. Mala som pocit, že sa za nim niekto je "On" Bol tam cítila som, prešla som nenapadne na druhu stranu. Par metrov po nej a potom som sa vrátila na stranu kde som bola predtým. Potichu ako mačka som išla za neho a potom som mu povedala - Nešpehuj ma už stále ma iba špehuješ, je to nepríjemné! Poď ma radšej vystrojiť.- Podala som mu ruku, aby mohol vstať zo zeme. Išli sme chvíľku ruku v ruke dokedy som si neuvedomila, že sa ešte stále držíme. - Mohol by si mi prosím ťa pustiť ruku- Odpovedal. - Až keď ti pustíš moju.- Tak sme sa pustili a došli sme k mojej bráne. - Tak nabudúce! A potom ma nešpehuj!- Pozrel sa na mňa svojim pekným pohľadom a ja som sa ho opýtala či nechce isť dnu. Vošiel.
4. časť
Keď sme vošli dnu museli sme sa pomaly plížiť do mojej izby išla som prvá a on išiel za mnou otvorila som dvere a pozrela som sa dnu bola tam v mojej izbe a prehrabávala sa v mojich veciach. To som už nevydržala chytila som ho za ruku vtiahla do vedľajšej izby (môjho šatníka). A ja som sa nazúrená vybrala do svojej izby. Keď som tam prišla povedala dom slúžke:

- Čo robíš v mojej izbe? Užaj chod preč! Čo si to len dovoľuješ?-

- Ja som sa snažila zistiť kde ste!-

- To vás neospravedlňuje už nikdy nechoďte do mojej izby ak vás tam ešte raz uvidím bez môjho zvolenia mate padáka, rozumiete padáka!-

- Na to nemáte pravo!-

- Ale, mam jasne že mam! Prekračujete bez dovolenia prah mojej izby a to znamená, že nerešpektujete moje súkromie ešte raz sa to bude opakovať a dostanete výpoveď! Rozumiete?-

- Dobre, rozumiem.-

- To som rada! A teraz prosím vás odíďte!-

- Ako si želáte, madam.-

(Vzdych) " Konečne odišla. Ale, dočkať skoro som zabudla!" Otvorila som dvere do môjho šatníka a vytiahla som ho von. Už bol unudený.Začala som sa ho pýtať:

- Tak prečo si ma to sledoval?-

- Len tak pre zábavu.-

- Tak to sa ti zdá zábavné, špehovať niekoho?-

- No, ani nie ,ale ma to svoje vlohy.-

- Aké, napríklad?-

- Hocičo sa dozvieš.-

- A čo si sa také dozvedel?-

- Že máš rada ružovú farbu.-

- A to je všetko?! Mohol si sa opítať!-

- Takto je to zábavnejšie!-

- Ani by som nepovedala!-

- Som zvedavá ako by sa ti ľúbilo keby ťa niekto sleduje?!-

- To by sa nestalo!-

- A to ako vieš!-

- No, mohol by ma sledovať, ale iba asi 10 minút potom by som ho odohnal preč!-

- Aký si si istý! A dočkať prečo si sledoval práve mňa?-

- Lebo máš slávnych rodičov?-

- To sa ma pýtaš?-

- Nie to ti hovorím.-

- Nechceš si sadnúť?-

- Ani nie, radšej postojím.-

- Ale sadaj!-

- No dobre.-

Sadol si na moju posteľ a ja po ňom hneď vedľa neho. Pozrela som sa mu do očí . Videla som v nich až moc smútku. Chcela som sa ho opýtať prečo je smutný, no radšej som to odložila na inokedy. "Teda až nejaké nabudúce bude." Ale niekde vnútri som tušila, že sa ešte veľakrát stretneme. - Už pôjdem!- Vytrhol ma z môjho zasnenia a čakal na odpoveď.

- No tak ja ťa vyprevadím, len aby si nás nevšimla!-

Prebehli sme po tichu von a tam sme sa rozlúčili.
5. časť
večer
Už dávno som slúžku vyhnala domov pod zámienkou, že už ju nepotrebujem. Najprv sa zdráhala no potom radšej odišla, najiskôr už nepotrebovala dneska ďalšie problémy. Sadla som si do kresla na chodbe a rozmýšľala som o tom chalanovi s obchodu a o tajomnom záchrancovi s dneskajšej noci neviem prečo ale mala som tušenie, že je medzi nimi nejaké spojenie. Zrazu niekto zaklopal na dvere. Vstala som upravila som sa a išla som otvoriť. Otvorila som dvere. Bol tam nejaký chalan ktorí do mňa skočil. Reflexívne som spravila mostík a on preletel nado mnou. Narazil do steny, pomaly sa skĺzol dole, točila sa mu hlava, no pochvíli sa spamätal a už stal na nohách. Za tu chvikľu som sa ani nepohla iný ľudia by asi strachom utiekly no ja nie. Nebála som sa niekde vnútri som vedela, že mi neublíži. Prezerala som si ho, mal: Biele vlčie uši, vlčí chvost, biele vlasy a tiež mal dlhé drapy. Dosť sa podobal na toho chlapca ktorý ma zachránil, teda až nato, že on mal vlčie uši a chvost a ten druhy mal mačací chvost a tiež mačacie uši, podišla som bližšie bez obkladu na to, že by sa my mohlo niečo stať. Teraz keď stal úplné predo mnou som si všimla, že sa na seba skoro vôbec nepodobajú. Chvíľu sme si hľadeli do oči, no potom odstúpil. Začudovane na mňa pozrel a chcel cúvnuť, no narazil na stenu tak som odstúpila ja. Pozeral sa na niečo za mnou otočila som sa, ale tam nič nebolo. Zrazu som si uvedomila, že sa divá na niečo za mnou. Ešte raz som sa obzrela, pozrela som sa dole a videla som dlhy čierny chvost. Bol to ten istý chvost ktorý som v noci videla v zrkadle, lenže bol inej farby. Triasla som sa. Polozila som si jednu ruku pomaly na hlavu a tam som našla to čo som nechcela najisť, mačacie uši. Boli tam ako včera. To som už nezvládla musela som si sadnúť, keďže som nezvládla urobiť ani jeden krok tak som si sadla na zem. Bola som v šoku. Keby ma chce zabiť teraz by na to bola najlepšia chvíľa, ale on to neurobil. Namiesto toho si sadol predo mňa a prešiel mi prstami po tvary. Pozrela som sa na neho, zdal sa mi byť iný, teraz bol ku mne milý. Prekvapilo ma to, prekvapilo ma, že dokázal urobiť takúto zmenu za par minúť. Neviem prečo zmenil názor, lebo v tej chvíly ma to nezaujímalo bolo mi to úplné jedno. Chcela som byť sama no nechcela som ho vyhnať, vlastne som bola aj rada, že je so mnou. Nevedela som čo vlastne chcem, na jednej strane som chcela aby bol so mnou no na druhej som chcela aby odišiel. Začal ma škrtiť. Prikvačil ma ku stene. „Zasa mne už sa to stáva nejako často!“ Oči mu zaliali slzy, ale nepustil ma. Vtom zasa cez okno prišiel ten druhy chalan a odtrhol ma od neho. Spadla som na zem.
6. časť
Nechapala som čo sa deje. Boli tu dvaja chalani jeden neznamejší ako druhí. Jeden ma chcel zabiť druhí ma chránil. Nechapala som. Pre istotu si teraz tích dvoch chalanov pomenujme! Ten mačaci bude Kiru a ten vlčí bude Arume. Aby sme vtom nemali zmetok.Takže Kira odhodil Arumeho do steny a dokedy sa on pozviechal pomohol mi vstať. Zas sa na mňa usmial a chytil ma za uši. -mňaw!- povedala som. Arume vrčal a opieral sa o stenu stále držiac sa za lakeť. Chcela by som vedieť prečo na mňa zaútočil. Pustila som Kirovu ruku a ponaťahovala som sa. Vyčítavo som sa pozrela na Arumeho a pristúpila som k nemu. Jeden krok, dva kroky, tri kroky, kráčala som až dotedy dokedy som nebola kúsok priňom. Arume sebou šklbol a aj nasadil bojoví postoj, ale nezaútočil. Prešla som mu končekami prstou po líci. -Prečo to robíš?- Spítala som sa ticho. Vyplašene sa na mňa pozeral. Usmiala som sa a chytila som ho za uši. -Noták! Som ako ty!- Zasmiala som sa. Stále som síce ešte nechápala všetky tieto divné zmeny ale aj tak som cítila, že týto chlapci sú dôležitý. Niečo ma k nim ťahalo. Arume zatiahol pazúre a červenajúc sa díval do zeme. Naďalej som sa usmievala a prešla som ku Kirovy. -Ty ho poznáš že?- Čakala som zo záujmom na odpoveď a mávala som reflexívne chvostom. Húpala som sa na pätách a stále som čakala. Kira sa stále díval na Arumeho a robil že ma nepočul. -Heej! Zem volá bieleho mačacieho chlapca!- Rozosmiala som sa. Trhol sebou a pozrel sa na mňa. -Huh prepáč nevnímal som pítala si sa niečo.- Vzdychla som si. -Heh. Ano! Pítala som sa! Poznate sa?!- Teraz si vzdychol on. -Ano poznáme sa. Ja som Kira a on je Arume.- Ich pravé mená sú utajené preto tieto prezývky. Pousmiala som sa. -Takže sa poznáte. Zaujímavé.- Pristúpila som k vlčiemu chlapcovi a pohladkala som ho na ušiach. Šklbol sebou. Kira na to zareagoval a zakričal na neho: -Hej Arume! Ona patrí k nám! Ukludni sa!- Patrím k nim? Čo tím myslia? Pozrela som sa na Kiru a dúfala som že to pochopí a vysvetlí mi to. -Huh. No povedzme že Ty, ja, Arumi a ostatný patríme k výnimočným druhom. Niektorí z nás sa stali temnými lordmi. Tý ktorých nakazilo zlo.- Pri tejto vete zosmutnel a svoj pohlad račej nasmeroval k zemi. -Možno keby sme ťa našli neskor stala by si sa jednou z nich...Ako Aerin...- Pochopila som že o tom nechce hovoriť a rak som rýchlo povedala: -Dobre dobre to mi stačí. Som rada že niesom sama kto je takýto.- Arume na to tiež zareagoval a tak prišiel ku mne a odtiahol ma dalej od Kiru tak aby nepočul to čo mi vraví. Hovoril tak ticho že som skoro ja nepočula. -Vieš Aerin je Kirova sestra...Učaroval jej Niro. Hlavný temný lord. Odtedy je proti nám. Lákala ho aby sa aj on pridal no on odmietol a tak sa zaprisahala že ho bude prenasledovať a vraždyť všetkých jeho blízkych dokedy sa k nej nepridá. Odtedy je ku každému chladný. Nechce aby prišiel o dalšie osoby ktoré má rád.- Potom Arume už mlčal a my sme sa zas vrátili ku Kirovy ktorí sa stáale smutne pozeral do zeme. Podišla som k nemu a objala som ho. -Mňaw.- Povedala som. Kira sa na mňa pozrel a dal mi ruky na chrbát, no o chvílku si uvedomil čo robí tak ju od seba odsotil a zakričal na ňu: -Čo si myslíš že robíš?! Nechaj ma!- V tom momente bol na druhej strane miestnosti kde sa oprel o stenu a úpenlivo ma sledoval. Arume sa na mňa pozrel a ja som pochopila že mi chce povedať že to mám nechať plavať. Prikívla som. Sadla som si do kresla a ukázala som na gauč stále dívajúc sa na Arumeho. Pochopil a sadol si. -Takže a kto sú ty ostatný?- Usmiala som sa. -Kaya a Ryome.- Odpovedal Arumi stručne. Pozrela som sa do prenikavých očí Kiri a usmiala som sa na neho. Zaškeril sa. V duchu som sa smiala. Bol taký vtipny.
__________________________________________________________________________
Konec Neni to Odemě :-D

Něco O Mně
1.Pravidla Pro mě nic neznamenaj
2.Můžeš Si mylet o mě cokoliv Život je takovej.
3.Byl sem už na Hodně Warez Fórech a Vždy sem měl Nějkou hodnost
4.Někdy se chovam jak De.il Předem Srry
5.Na Pm odpovim max Do 24H
6.Sem Tu denoDeně
andyilmaz
Banned
Banned
 
Příspěvky: 214
Registrován: úte 22. pro 2009 15:00:08
Bydliště: Praha Best
Podpora: Tento uživatel zatím nepodpořil naše fórum.

Zpět na Příběh

Kdo je online

Uživatelé procházející toto fórum: Žádní registrovaní uživatelé a 1 návštěvník


Tento web používá k poskytování služeb a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace